V mladosti som našiel zaľúbenie v poézii. Písaval som básne, často som sa ponáral do mojej tmavej izby s perom v ruke a malou písankou s hrnčekom čierneho čaju a nechal sa unášať fantáziou. Klišé? Avšak moderná doba dobehla aj mňa a písanku som vymenil občas za smartphone a hoc aj na zastávke si zapisoval všetky svoje pozorovania a vkladal ich do metafor. Básne končili a po dnes deň končia zapratané v mojej pracovni a občas s pocitom nostalgie prechádzam rukami po tých papieroch, ktoré vsiakli všetky moje myšlienky, pocity a nikdy mi neprotirečili. Tak som sa rozhodol znovu. Znovu byť, ten nezodpovedný kočiš, ktorý popúšťa uzdu svojej fantázii…
A nie, neskončím len u poézie popretkávanej metaforami. Na všetko príde čas…
Dážď
Kto vravel, že dážď je depresívny?!
Stojím v ňom a premýšľam,
inak som celkom normálny
a smrdím trocha od samochvály.
Jedna kvapka za druhou,
hrnú sa moje odpovede,
nikto však nevie,
na zajtra predpovede.
Už som celkom mokrý,
pozriem sa a vidím,
že nie som sám.
Vidím, že sa sluší, robiť sprchu duší.
Celá debata | RSS tejto debaty