Niekto beží a neobzrie sa, dosiahnuť miesto vzdialené, za každú cenu, tam, kde sa more vlieva do neba. Niekto hľadá spásu v každom, rozpadnutý na kúsky preklína svet, pokladá kvety na ten veľký hrob, zabíja tým bolesť, až na veky vekov. Niekto sľubuje pravú lásku, a preklína klinec v rukách. Snaží sa ju ukryť vo svojej sebeckej duši. […]

Čo keby som sa stal slávny a nemusel dať posledné zbohom svojmu pokoju? Byť rytierom smutnej postavy, s najväčšou slabosťou pre cigarety. Čo keby som vedel prijať šach bez toho že by som chcel vrátiť mat? Nebudem sa hádať, no naučte ma, prosím, prehrávať. Čo keby som vedel byť hrdý a nebolo by mi do plaču, že som povedal, ľúbim ťa, dievčaťu. […]

Každého desí, že pomaly zhasína, bolesť je dočasná a človek ju preklína. Každého desí myšlienka posledná. Prečo na ňu myslí? Je ako besnota. Tu príde koniec, skončia sa preteky, nebojte sa, mŕtvi tu nekončia naveky. To, čo tu zostane, je viac ako prach, tie myšlienky, tie spomienky sú ako dar. Sú ako dar najcennejší, čo môžete zanechať, sú ako palivo hladných […]

V mladosti som našiel zaľúbenie v poézii. Písaval som básne, často som sa ponáral do mojej tmavej izby s perom v ruke a malou písankou s hrnčekom čierneho čaju a nechal sa unášať fantáziou. Klišé? Avšak moderná doba dobehla aj mňa a písanku som vymenil občas za smartphone a hoc aj na zastávke si zapisoval všetky svoje pozorovania a vkladal ich do metafor. Básne končili […]