Čo keby som sa stal slávny a nemusel dať posledné zbohom svojmu pokoju?
Byť rytierom smutnej postavy, s najväčšou slabosťou pre cigarety.
Čo keby som vedel prijať šach bez toho že by som chcel vrátiť mat?
Nebudem sa hádať, no naučte ma, prosím, prehrávať.
Čo keby som vedel byť hrdý a nebolo by mi do plaču, že som povedal, ľúbim ťa, dievčaťu.
No pár zakomplexovaných dievčat a ja vodím lásku ako psa na povrázku.
Čo keby moja nostalgia nemala nohy? Veľakrát by mi ušetrila muky.
No bolesť by prešla a ja by som sa pýtal, kam si odišla?
Čo keby som si sadol do lietadla s tým, že mi pod nohami určite netiká smrť?
Ľudia sú rôzni, každý je iný, to ja vonkoncom nikdy nepochopím.
Strach je dnes už prirodzený.
Zobrať si šťastie do batohu, zneužiť ho len trošičku.
Čo keby som videl Slnka krásnu tvár, keď ma učia vidieť len špinu v ľalijách.
Nevyhováram sa, neľutujem, že život je ilúzia, základom prístupu je pochopiť.
Čo keby moje plány stroskotali? To ma veľmi straší.
Možno všetko pochopím, keď budem o september starší.