Každého desí, že pomaly zhasína,
bolesť je dočasná a človek ju preklína.
Každého desí myšlienka posledná.
Prečo na ňu myslí? Je ako besnota.
Tu príde koniec, skončia sa preteky,
nebojte sa, mŕtvi tu nekončia naveky.
To, čo tu zostane, je viac ako prach,
tie myšlienky, tie spomienky sú ako dar.
Sú ako dar najcennejší, čo môžete zanechať,
sú ako palivo hladných ľudských duší.
Sú ako hviezdy, čo nezhasnú nikdy,
sú ako kvety, čo zaplnia lúky.
Sú ako lúče, čo prežiaria mraky,
sú ako chvíle, čo trvajú veky.
Čím väčšia pýcha, tým strmší pád,
čím väčší človek, tým krajší dar.
Zapálim sviečku za všetkých,
čo prebehli už cieľom,
čo preniesli sa svetom,
za tých ľudí v bielom.